Keď v parlamentných voľbách roku 2016 získala veľký počet mandátov krajne pravicová extrémistická strana, pre Slovensko to bol obrovský šok. Nebolo sa čomu čudovať, do poslaneckého zboru si prvýkrát od konca druhej svetovej vojny sadli fašisti.
Dnes vieme, že trend rozmachu krajnej pravice je celoeurópskym fenoménom. Hoci sa pred vyše sedemdesiatimi rokmi zdalo, že nacizmus je porazený, dnes všetko nasvedčuje opačnému záveru. V Českej republike nechýbalo veľa a neonacistická strana by mohla tvoriť vládu. V Maďarsku je premiérom radikálny nacionalista, ktorého spôsob vlády môžeme označiť za totalitný.

Zanedlho po tom, ako sa fašisti dostali do parlamentu, bolo zistené, že voličmi tejto strany boli najmä mladí ľudia. Pre mňa osobne bola táto správa veľkým prekvapením. Pred tým, ako pravicový extrémizmus nabral na sile, som si vždy myslel, že mladí ľudia majú skôr voľnomyšlienkárske a liberálne zmýšľanie – teda nekompatibilné s myšlienkami, ktoré presadzujú neonacisti.
Čo bolo teda príčinou takéhoto príklonu mladej časti voličského spektra ku krajnej pravici?

Po tom, ako sa neonacisti dostali do parlamentu, sa viacerí vrcholoví štátni predstavitelia priam predháňali v rozprávaní o potrebe vybudovania „hrádze proti extrémizmu“. Zabudli však na jedno – viacerí z nich k úspechu extrémistickej strany sami prispeli svojou značne populistickou rétorikou počas migračnej krízy. V tých časoch šla u mnohých politikov racionalita bokom. Podstatná bola snaha o umelé vyvolávanie strachu, nafukovanie problému a šírenie lacných populistických fráz. A tieto snahy boli úspešné. Žiaľ, negatívnym efektom boli stúpajúce percentá neonacistov. Neskôr sa síce v podstate všetci z nich vyjadrovali proti extrémizmu – svojho podielu viny sa tým však nezbavili. Okrem prezidenta mali „maslo na hlave“ všetci.

Dôsledkom xenofóbneho vyjadrovania viacerých politikov bolo to, že podobné názory boli masovo šírené a legitimizované v celej spoločnosti. Veď keď o tom hovorí premiér, hádam to bude pravda, pomyslel si v takejto atmosfére nejeden volič.

A potom prišli neonacisti. Spomínam si, ako sme niekedy na jeseň 2015 autobusom cestovali na školský výlet na Oravu. Bolo to už predvolebné obdobie, naplno zúril boj medzi stranami. Na cestách bol v podstate každých pár stoviek metrov billboard nejakej politickej strany. Nuž a míňali sme aj billboard neonacistov. V tých časoch ešte nikto netušil, že sa dostanú do parlamentu. Ani ja som nič také nepredpokladal. Považoval som ich za ďalšiu marginálnu stranu, ktorú bude voliť maximálne nejaké jedno percento voličov, pozostávajúce z dajakých radikálnych neonacistov. Dôvod bol prostý – o tejto strane som v podstate nič nepočul.

Táto strana sa však medzi voličmi nepopularizovala klasickou cestou. Vedenie strany stavilo na propagáciu pomocou sociálnych sietí. Na tých som nebol (a ani dnes nie som) aktívny, preto som o nich nepočul. Žiaľ, už vtedy sa neonacisti takýmto spôsobom čoraz viac popularizovali najmä medzi mladými ľuďmi. Značný podiel na tom niesli tiež konšpiračné (alternatívne) médiá, ktorých hlavným pôsobiskom sú opäť sociálne siete.

A takto sa neonacistické myšlienky dostali medzi mladých. Odvážim sa tvrdiť, že neonacisti vo svojej kampani cielili priamo na nich. Hovorili presne to, čo chcú počuť. Každý mladý túži cítiť, že je výnimočný. Cítiť, že niečo robí pre „národ“, „kresťanskú Európu“, neonacisti tomu mohli hovoriť, ako chceli. Podstatné bolo, že v nich aktivizovali práve to, čo bolo treba – pocit, že spravodlivo bojujú za spoločnú vec.

O tom, že neonacisti mieria na mladých ľudí, svedčia aj ich najnovšie aktivity. Založili si mládežnícku organizáciu, v ktorej organizujú tábory a iné aktivity pre deti, z ktorých mnohé nemali ani šestnásť rokov. Tu treba zbystriť pozornosť, pretože je nanajvýš evidentné, že tu sa niekto snaží systematicky radikalizovať mladých ľudí spôsobmi, nie nepodobnými rôznym sektám. A nie nepodobnými tiež organizáciám ako Hlinkova mládež, či Hitlerjugend, ktorých ničivý vplyv na celú generáciu mladých ľudí sme už mali šancu zažiť.
Pred pár týždňami otriasol Slovenskom škandál. Študentka bilingválneho gymnázia zo Spišskej Novej Vsi zverejnila video so xenofóbnymi a radikálnymi vyjadreniami. Keď som sa o tom dozvedel, ako prvá mi napadla otázka – ako sa môže takto vyjadrovať študentka gymnázia, dokonca bilingválneho? Študenti gymnázií sú tradične považovaní za vzdelanejších – a, povedzme si pravdu, vysoké vzdelanie so vzorkou extrémistických voličov príliš nekoreluje. Pochopil som až vo chvíli, kedy som uvidel fotografiu z istej akcie danej neonacistickej mládežníckej organizácie. Dané dievča tam stálo v popredí a držalo ich vlajku. Blízko nej stál predseda najväčšej extrémistickej strany na Slovensku, bývalý (našťastie bývalý) banskobystrický župan. To, že neonacisti dokážu zmanipulovať aj žiačku gymnázia, svedčí o obrovskom riziku, ktoré na mladých číha.

A riešenie celého tohto problému? To sa hľadá veľmi ťažko. Jedno je však isté – kľúč k riešeniu je na školách. Na žiakov škôl sa sústreďujú pravicoví extrémisti, aby ich zmanipulovali vo svoj prospech. A na školy sa musíme sústrediť, aby sme tomu zabránili.
No a musí sa zmeniť aj politický diškurz. Štátni predstavitelia majú možnosť hýbať verejnou mienkou – snáď je ale každému jasné, že by mali verejnú mienku smerovať proti extrémizmu a nie ho svojimi vyjadreniami podnecovať. Obávam sa totiž, že dokiaľ budú predstavitelia viacerých politických strán šíriť konšpiračné teórie, nie nepodobné tým, ktoré šíria extrémisti a alternatívne spravodajstvo, dotiaľ sa bude verejná mienka proti extrémizmu kreovať len veľmi ťažko.

Autor je študentom 1. ročníka Gymnázia Janka Jesenského v Bánovciach nad Bebravou.

Text uverejňujeme v rámci súťaže To si píš! Projekt je realizovaný s podporou Friedrich-Ebert-Stiftung, Zastúpenie v Slovenskej republike. Za obsah tohto dokumentu je výlučne zodpovedný Inštitút ľudských práv.