Krádnuť sa nemá. Ak však kradne jedlo matka 4 detí, tak pred súdom by nemala stáť ona, ale všetky vlády, minimálne od revolúcie, ktoré to dopustili. Porušovať zákony a nariadenia sa nemá, ale ak vláda žiadala, aby sme respirátory nosili aj uprostred lesa, alebo sami v aute, tak to bola ich hanba, že to nikto nedodržiaval. Klamať alebo zatajovať relevantné veci sa nemá, obzvlášť nie lekárom. Reakcie na zverejnenie zdravotného stavu poslanca Hellebrandta ho však v plnej miere vyviňujú. Obával sa úplne oprávnene. Vinní sú tí a tie, ktoré šíria homofóbiu, dezinformácie a stigmatizujú ľudí, ktorí nepredstavujú žiadne nebezpečenstvo.

Je mimoriadne smutné, že tak robí aj Fakultná nemocnica s poliklinikou Žilina formou trestného oznámenia vo veci paragrafu 166 Trestného zákona. Tomáš Hellebrandt potreboval akútne lekárske ošetrenie a v súvislosti s týmto ošetrením personál nemocnice zistil, že je HIV pozitívny. Na tomto mieste treba dodať dve veci, že takéto vyšetrenie je bez súhlasu pacienta protizákonné a že pacient sa pravdepodobne ničoho nedopustil. Ako povedal právnik Daniel Grejták o spáchaní trestného činu nemôže byť ani reč, pretože pacient nebol infekčný, teda nikoho nakaziť nemohol. Či išlo o priestupok, je otvorená otázka, ale ako hovorí právnik, nakoľko bol prijímaný v akútnom stave, je sporné, či vôbec bol schopný vykonávať právne úkony. Zjednodušene povedané, nech podpísal čokoľvek, v zmysle zákona za to nie je zodpovedný a trestnoprávnym dôsledkom čeliť nebude, pretože naša legislatíva s takýmito situáciami, obzvlášť v zdravotníctve, počíta.

Tomáš Hellebrandt nie je infekčný na základe dlhodobej terapie, ktorú podstupuje v zahraničí. Medicínska veda totiž už takmer 20 rokov vie HIV efektívne liečiť. Pacient je síce stále HIV pozitívny, ale nedostaví sa ochorenie AIDS a zároveň vďaka zníženiu vírovej nálože v tele nemôže nikoho nakaziť. Za oveľa väčší problém ako samotné zistenie, ktoré asi nebolo dobrovoľné, považujem, že nemocnica sa rozhodla „vďaka“ tomuto zisteniu podať trestné oznámenie. Široká verejnosť samozrejme nemusí vedieť, aký je aktuálny stav pri liečbe HIV, ale aspoň od nemocnice to žiadať sa mi nezdá neadekvátne. Ak aj prišlo k skratovej reakcii jednotlivca alebo malej skupiny osôb, je povinnosťou vedenia, aby postupovalo v zmysle profesionálnej etiky a vedeckých poznatkov. Urobili však presný opak.

Najhoršie však je, že v rámci podávania trestného oznámenia prišlo k zverejneniu zdravotného stavu Tomáša Hellebrandta. V tejto súvislosti je legitímne sa domnievať, že vedenie nemocnice to spravilo účelovo, pretože si vybralo práve ten paragraf, ktorý explicitne hovorí o šírení HIV a to napriek tomu, že k žiadnemu šíreniu neprišlo. Podľa vlastných vyjadrení nemocnica ako problém vidí zamlčanie choroby, nie jej šírenie. Mohli si teda vybrať zo širokého diapazónu trestných činov a priestupkov, ktoré v sebe neobsahujú názov konkrétnej diagnózy. Prípadne mohli podať trestné oznámenie bez uvedenia konkrétneho paragrafu a nechať vyhodnotenie toho, čo sa stalo, na orgány činné v trestnom konaní. Bola to homofóbia? Politika? Oboje? Nevieme, ale v poriadku to nebolo a mnoho lekárov a lekárok si to myslí tiež. Aký obraz verejného zdravotníctva, ktoré si všetci a všetky povinne platíme, to vyvoláva?

Poslaneckého mandátu sa Tomáš Hellebrandt vzdal podľa svojich slov pre údajný priestupok, tak aby zvyšoval úroveň politickej kultúry u nás. Väčšinová politická kultúra je však na takej úrovni, že jeho gesto bolo nevyhnutne interpretované ako priznanie viny a prejav slabosti. Chápem, že sa chcel z NR SR stiahnuť preto, lebo nechcel byť terčom nenávisti. Ako poslanec však mohol navrhnúť zmenu zákonov, ktoré stigmatizujú HIV pozitívnych. Tlačiť na ministerku zdravotníctva, aby prešetrila, čo sa stalo v Žiline, a zabezpečiť, aby sa podobné zlyhanie neopakovalo. No najmä by sa v parlamente mohol pýtať jeho členov a členiek, ktoré donedávna relativizovali ohrozenie pandémiou Covidu, prečo majú zrazu taký strach z vírusu, ktorý sa vzduchom vôbec nešíri. Covid si totiž za prvé 3 roky svojho výskytu vyžiadal na Slovensku viac ako 21 000 obetí a AIDS od roku 1985 celkovo 79 obetí.

Peter Weisenbacher, PhD. je riaditeľ Inštitútu ľudských práv, spoluzakladateľ Dúhového PRIDE a spoluautor knihy o homofóbii pre stredné školy Dve/Dvaja.